Z hudobného života robotníkov na Horehroní

Pohronie nebolo nikdy bohaté na železné rudy. Slávy sa dožila skôr banskobystrická meď, na ktorej zbohatla najmä thurzofuggerovská spoločnosť. Meď obsahovala aj zlato a striebro, preto dobývanie železnej rudy bolo obmedzené. Turecký vpád a stavovské povstanie však vyvolali hlad po železe, bolo treba zbrojiť. A tak sa začal pretekať erár i banskobystrickí, brezňanskí a ľubietovskí ťažiari. Netrpezlivý erár v snahe urýchlene zvýšiť ťažbu, prevzal k svojím pôvodným erárnym hutám v Hronci a Tisovci aj väčšinu účastín hút v Ponikách, , Ľubietovej a Jarabej, k tomu vybudoval ďalšie v blízkom okolí, takže koncom 18. Storočia sa utvoril tzv. Hrončiansky erárny komplex v pätnástich roztrúsených železiarskych hutách a hámroch.
Hronec začal hrať veľmi dôležitú úlohu, veď tu bolo sídlo erárnej správy a patrilo mu nielen 6 vysokých pecí a 11 hámrov, ale tu sa robili aj významné pokusy, takže tento komplex bol najväčšou a technicky najdokonalejšou manufaktúrou v celom Uhorsku. V priebehu niekoľkých desaťročí Hronec vzrástol o vyše tisíc obyvateľov, ktorí sem prišli nielen z rôznych oblastí Slovenska, ale aj z Moravy, Čiech, Rakúska, Nemecka a Holíča. Nikdy však nevzrástol na mestečko, zostal trvale železiarskou robotníckou osadou.

Vznik dychovej hudby v Hronci

Mnohí, ktorí prichádzali do Hronca, boli často neslovenského pôvodu. Aj keď dostávali vyššie mzdy ako domáce obyvateľstvo, nezdržali sa tu dlho, nezáležalo im na sociálnom a národnom živote robotníkov. Až príchod Tomáša Hromadu priniesol zásadnú zmenu. Bol to významný národovec a ľudovýchovný pracovník, pochádzal z roľníckych rodičov v Brezanoch pri Prievidzi. Po skončení štúdií filozofie a teológie pôsobil najprv ako vychovávateľ v zemianskej rodine Benických v Dolnej Mičinej. Počas štúdií získal hudobné znalosti a zoznámil sa aj s bohatým hudobným životom v Banskej Bystrici.
Po príchode do Hronca spoznal ťažký život baníkov a železiarskych robotníkov a rozhodol sa všetky sily venovať ich národnému a sociálnemu pozdvihnutiu. Stal sa jedným z prvých organizátorov osvety na Slovensku, ktorý žil a pracoval medzi robotníkmi.
Jeho činnosť bola všestranná a bohatá – založil pre nich nedeľnú školu, ľudovú knižnicu, spolok miernosti, venoval sa výchove cigánskych detí, založil dychovú hudbu a robotnícke divadlo. Neskoršie bol v Hronci založený aj svojpomocný robotnícky podporný spolok a robotnícke potravné družstvo.
Prvé dychové nástroje (trúbky) zakúpil Tomáš Hromada hneď po svojom príchode a slúžili na sólovú hru s doprovodom orgánu pri slávnostných omšach, ako sa to robilo v neďalekej Banskej Bystrici. K utvoreniu dychovej hudby došlo v roku 1838, keď boli zakúpené nástroje pre 12 – 13 člennú dychovú hudbu z prostriedkov zbierky medzi občanmi, ktorú mu pomohli zorganizovať učitelia.
Hudba okrem cirkevných slávností hrávala aj pri rôznych robotníckych a fabrických udalostiach, ako to dokazuje účinkovanie pri robotníckych divadelných predstaveniach a štátnych i hámorských oslavách. V roku 1867 vítala hudba aj rezortného ministra, ktorý prišiel navštíviť erárne železiarne v Hronci a Tisovci a najmä nový závod v Podbrezovej. Hudba dostala od neho štedrý finančný dar na zlepšenie svojej vybavenosti.
Začiatkom šesťdesiatych rokov sa popri hrončianskej dychovej hudbe v erárnych železiarňach objavila aj ďalšia hudba z pomerne nie veľkého hámru v Moštenici, ktorú viedol tamojší šafár. Aj táto hudba bola hrať v Hronci pri robotníckom divadle, ale zatiaľ nevieme nič o čase jej vzniku. G. K. Zechenter sa vyjadril pochvalne o jej úrovni.

Popri hudbe aj robotnícke divadlo

V šesťdesiatych rokoch vznikli po období Bachovho policajného teroru priaznivejšie podmienky pre národné hnutie a dokonca Brezno sa malo stať sídlom Matice slovenskej. Tomáš Hromada sa zúčastnil Memorandového zhromaždenia v Martine a zaslúžil sa o vznik slovenského robotníckeho divadla v Hronci. Prizval si na pomoc aj známeho divadelného ochotníka a autora niekoľkých hier Daniela Bacháta, ktorý v prvej divadelnej inscenácii Palárikovho Drotára hosťoval a stal sa vzorom pre robotníkov, ktorí divadlo ešte nikdy nevideli. V priebehu ďalších rokov robotnícke divadlo v Hronci popri hudbe zaznamenalo stúpajúcu úroveň, keď popri Palárikových, Chalupkových, Zechenterových a Raupachových komédiách uviedlo aj náročnú drámu F. Schillera a po veľkom úspechu doma robili i zájazdy do Brezna, čím vzkriesili tamojšie odmlčané slovenské ochotnícke divadlo.
Hrončianski robotníci si pre tieto predstavenia upravili dvoranu s javiskom a oponou, ktorá bola vyzdobená baníckym heslom Glück auf, korunou a hutníckymi znakmi. Na predstavenia pozývali tlačenými pozvánkami.
„Že sa tu nie ináč, len ako Slováci, cítime, to nám myslím nik za zlô mať nebude... Hore sa, Slováci, hore, už sa jasnia zore! Buďme statoční Slováci, aj opravdivý Maďar nás za to radšej mať bude, ako čo by sme v ustavičnom odrodilstve hliveli“, napísal v jednom z článkov G. K. Zechenter – Laskomerský.

Rozbitie sľúbených začiatkov

Krátko pred rakúsko-uhorským vyrovnaním pri voľbách do snemu sa rozpútalo zastrašovanie nielen v Brezne a Hronci, ale aj v blízkom okolí železiarní – vo Valaskej, Piesku, Mýte, Jarabej a ďalších. Hneď po vyrovnaní, keď si maďarská vládnuca trieda zabezpečila triednu a mocenskú hegemóniu, nastalo účtovanie so slovenskými národovcami. V Brezne rozprášili celý lesný úrad a medzi mnohými ďalšími preložili aj G. K. Zechentera -Laskomerského do ponemčenej Kremnice. Ešte viac sa ponáhľali s Tomášom Hromadom. Nemohli mu odpustiť jeho horlivosť a národnú obetavosť, ktorá pozdvihla sebavedomie robotníctva. Medzi prvými ho odstránili z Hronca a preložili do Žarnovice.
Zostrili sa aj opatrenia proti robotníkom. Keď začali v júni 1870 štrajkovať v Podbrezovej a Piesku, štrajk sa podarilo potlačiť po dvoch dňoch a neskoršie vydali robotnícke predpisy, ktoré zakazovali viac ako dvom robotníkom predstúpiť so žiadosťou pred svojho predstaveného.

Nástup odnárodňovania

Sľubne sa rozvíjajúca slovenská robotnícka kultúra a celkový národný život v Hronci po odchode T. Hromadu sa dostali do veľmi ťažkej situácie, ktorú zhoršovali ešte viac hospodárske krízy, opakujúce sa v krátkych intervaloch, takže železiarne boli vysoko stratové a zápasili o svoje udržanie. Zanikli nielen takmer všetky vysoké pece, ale aj väčšiny hámrov. Nová pudlovňa a valcovňa v Podbrezovej, vybudovaná v rokoch 1840 – 1853, znamenala prechod na priemyselnú veľkovýrobu a vkladali sa do nej nádeje, že prinesie zásadný obrat. Po začiatočných úspechoch a vysokých ziskoch sa však tiež dostala do krízy a musela prejsť na náhradný program. Pred zánikom ju zachránila rekonštrukcia a nové výrobky, ktoré sa predtým v Uhorsku nevyrábali. Závod v Hronci stratil svoje vedúce postavenie a ťažisko erárnych železiarní sa presunulo do Podbrezovej, čo znamenalo presťahovanie správy železiarní a s ňou aj dychovej hudby.
Hoci národnostný zákon dovoľoval národnostiam zriaďovať si vlastné kultúrne, osvetové a hospodárske spolky, za štátny jazyk v štátnej a verejnej správe bola vyhlásená maďarčina, došlo nakoniec k zákazu slovenských gymnázií i Matice slovenskej a od roku 1875 nastalo najťažšie obdobie národného útlaku.
Správa železiarní, pretože išlo o štátny podnik, zohrala v ňom významnú úlohu. V roku 1877 založili odnárodňovacie kasíno „ Kisgaram – zólyómbrézoi vasgyári olvasó és társaskör“ , na čele ktorého stál riaditeľ železiarní. Nové stanovy dostala v roku 1879 aj hudba, aby ňou mohla disponovať správa železiarní, ktorá ju podriadila zástupcovi riaditeľa. Z pôvodného robotníckeho telesa, ktoré hrávalo pri robotníckych podujatiach, sa stalo hudobné teleso, na ktoré prispievali všetci zamestnanci železiarní. Robotnícke noviny písali, že robotníci túto hudbu nikdy nepočuli, slúžila iba pre oficiálne oslavy, zábavy, pánske plesy a koncerty.

Príchod českých muzikantov

Zatiaľ nevieme, kto po odchode Tomáša Hromadu sa ujal hudby, mená kapelníkov nepoznáme, viem iba, že od roku 1892 to bol Antonín Kříž, ktorý viedol dve hudobné telesá, čo dokazuje nielen zachovalý notový materiál, ale i fotografie 25 člennej dychovej hudby a 28 členného orchestra, ktorý mal kompletné dychové a sláčikové obsadenie. Správa erárnych železiarní si potrpela na slávnostný lesk a pompéznosť, veď to všetko išlo za robotnícke peniaze. Urobený bol nábor českých muzikantov, z ktorých mnohí mali bohatú hudobnú prax v profesionálnych telesách a často aj hudobné vzdelanie, čo pôvodným domácim hudobníkom chýbalo. Hudba skúšala trikrát do týždňa od 14. do 18. hod., zvlášť sláčikové a zvlášť dychové nástroje. Zachovalo sa tridsať mien hudobníkov zo začiatku deväťdesiatych rokov.
Repertoár bol pestrý a na amatérske teleso pomerne náročný. Z repertoáru dychovky sa zachovali okrem hymien a slávnostných pochodov skladby Millöckerove, Müllerove, Keller Bélove, z repertoáru orchestra skladby Schubertove, Mozartove, Gönéeho, Zieherove, Leonhardtove, Nelsonove, Vojtekove a iné. Teda hudba rôznej kvality a úrovne, akú bežne hrávali mestské a kúpeľné kapely.
V duchu odnárodňovacích tendencií namiesto slovenských divadelných predstavení sa hrávali maďarské a okrem toho sa pozývali aj maďarské kočovné divadelné spoločnosti, ktoré dostávali štátnu podporu. Pri nich vždy hrávala hudba, aby im dodala slávnostný lesk.

Začiatky organizovaného robotníckeho hnutia

Koncom 19. Storočia prišli na Horehronie významní robotnícki pracovníci – Václav Chlumecký a August Čaderna. Prvý pracoval v Hronci a potom v Podbrezovej, druhý si v Brezne otvoril stolársku dielňu.
Nespokojnosť robotníkov neustále narastala, písali výhražné listy na vedenie železiarní, dožadovali sa vyrovnania miezd na úroveň štátnych železiarní v Miškolci a v Robotníckych novinách sa objavovali články, ktoré nemilosrdne odhaľovali neudržateľné pomery v železiarňach. V roku 1906 došlo k založeniu odborovej organizácie a štrajku robotníkov v rúrovni i Chvatimechu pod vplyvom udalostí v Rusku. Robotníctvo vyslalo deputáciu k riaditeľovi, ale jej členov vyhodili z práce, jedného robotníka odsúdili do väzenia na jeden rok a ďalšieho na pol roka, robotnícke šalandy boli sústavne podrobené prehliadkam žandárov.
Takýmto hrubým spôsobom sa podarilo udusiť prvé začiatky ešte nevyzretého robotníckeho hnutia v železiarňach. K jeho oživeniu došlo až v roku 1916, keď za pomoci odborového ústredia v Budapešti bola v Hronci 1917 založená odborová organizácia spoločná pre Hronec, Piesok a Podbrezovú, hoci Hronec bol roku 1901 odpredaný spoločnosti Bartelmus. Robotníci postupovali jednotne. „Len trpezlivosť bratia! Na všetko príde rad! Ma dovtedy nepopustíme, kým všetky práva nedostaneme. Čo nám nedajú, vezmeme si sami, my pýtame len to, čo nám patrí, a o to sa prosiť nebudeme“, hovorilo sa medzi iným v letáku, ktorý vydala odborová organizácia po svojom vzniku.
Prvé rozhodné vystúpenia proletariátu, v ktorých nechýbali demonštrácie, štrajky, predkladanie sociálnych požiadaviek, vyslanie delegácie do Budapešti a iné, boli doplnené aj štrajkom za všeobecné hlasovacie právo. Opäť tu bol silný vplyv revolučných premien v Rusku, o ktorých čítali v Robotníckych novinách.

Opäť robotnícka kultúra v službách národa

Už po druhý raz sa stalo, že hybnou pákou národného prebudenia v obvode erárnych železiarní boli robotníci. V rokoch 1917 – 1918 sa opäť ohlásili so slovenským divadlom a odohrali niekoľko predstavení, ktoré mali obrovský ohlas. V Ľubietovej ho naštudoval robotník železiarní J. Lacko, v Hronci zasa prišlo na predstavenie toľko ľudí, že ich nestačili pojať ani dve predstavenia za sebou a v Lopeji postupne naštudovali päť divadelných hier, ktoré uviedli na farskom dvore, aby mohli uspokojiť mimoriadny záujem. Štátny aparát i správa železiarní im robili pri tom prekážky, odmietali poskytnúť sálu i hudbu a prinútili ich pred každým slovenským predstavením odohrať najprv maďarskú jednoaktovku.
Nebolo však možné zabrániť už vystúpeniu podbrezovskej hudby na veľkom ľudovom zhromaždení v decembri 1918 v Radvani, kde zaznel mohutný hlas slobody a prísaha pri Sládkovičovom hrobe. Monarchia sa rozpadla.

Hudobný život v buržoáznej republike

V nových podmienkach buržoáznej republiky sa prejavili sľubné a dovtedy nevídané podmienky národného života, ale situácia v povojnovom období bola veľmi ťažká, ceny potravín stúpali a práca v železiarňach sa začala obmedzovať. Hronec po dvoch desaťročiach bol opäť pripojený k Podbrezovej. Aj keď sa železiarne v čase veľkej krízy železiarskeho priemyslu na Slovensku udržali a nezanikli, prepustených bolo vyše tisíc robotníkov.
Nové stanovy hudby z roku 1921 sa opierali o starý systém povinných zrážok zo mzdy na hudbu. Pod vplyvom neustále sa zhoršujúcich životných podmienok prví sa ozvali robotníci v Hronci. Ťažko znášali, že kedysi prišli o hudbu, o ktorej činnosti rozhoduje správa železiarní za robotnícke peniaze. Vyvolali hnutie za zrušenie zrážok a za ušetrené peniaze kúpili nástroje pre vlastnú opäť hrončiansku hudbu, ktorá sa ptom udržiavala z vlastných príjmov. Jej prvým kapelníkom sa stal Chvapil.
Železiarne mali odrazu tri hudby – v Podbrezovej, Hronci a Tisovci. V Tisovci ju založili v roku 1892, viedol ju Eduard Laffeurz, po ňom Slanička, Lakotka a od roku 1906 Jozef Hoffmajster. V roku 1917 im nástroje zhabali pre armádu, ale po vojne sa im ju opäť podarilo obnoviť pod vedením Antonína Pateru, po ktorom sa vystriedali Antonín Hermánek, Ján Pospíšil a najdlhšie ju viedol tavič Michal Polóny.
V Tisovci sa udržal zrážkový systém, ale v Podbrezovej a na Piesku pod vplyvom agitácie hrončianskych robotníkov boli zrážky na hudbu od roku 1925 zrušené a hudba sa udržiavala z vlastnej činnosti. Zhoršilo to jej podmienky, ale neznamenalo zánik hudobného života. Práve naopak – popri dychovej hudbe a orchestrálnom telese tu vznikol robotnícky tamburášsky zbor a úradnícky spevokol Slovan. Boli to teda štyri telesá, ktoré sa venovali v Podbrezovej hudbe a spevu na čisto amatérskom základe. Po dvojnásobnom pokuse sa správe železiarní podarilo na základe dobrovoľnosti opäť zaviesť od roku 1937 zrážkový systém, ale prihlásilo sa len okolo 350 úradníkov a 180 robotníkov.
Kapelníkom bol najprv Chvapil, ale od roku 1922 Karol Hübner, ktorý viedol orchestrálne teleso a Václav Prokop dychovú hudbu, od roku 1937 len Karol Hübner. Hudba účinkovala na koncertoch v parku i na slávnostných akadémiach.

Robotnícky tamburášsky zbor

Významnú úlohu v rozvoji robotníckej osvety v Podbrezovej zohral Václav Prokop. Prišiel sem v roku 1914 ako český muzikant, čoskoro bol povolaný k vojenskej službe, odkiaľ sa vrátil po skončení svetovej vojne. Mal bohaté skúsenosti z vojenských hudieb i divadelných orchestrov a preto okrem práce s dychovkou sa venoval v Podbrezovej aj tamburášskemu zboru, ktorý založil v roku 1922. Viedol toto teleso viac ako 22 rokov a pod jeho taktovkou odznelo asi 170 koncertov. Na začiatku v domácom prostredí, neskoršie na zájazdoch. Na pražskom celoštátnom zjazde tamburášov v roku 1930 obsadili 5. miesto a v Plzni v roku 1937 4. miesto.
Robotnícky spevokol a tamburášsky zbor bol súčasťou RTJ, teda pod vplyvom sociálnej demokracie. V repertoári popri Piesni práce mali Internacionálu, rôzne robotnícke piesne, ale aj operné a operetné zmesi od Mascagniho, Gounoda, Donizettiho, Zajca, Offenbacha, Belliniho, Kučeru, Doležala, Farkaša, Janošiča, Mormana, Obrthora, Štolca a ďalších.
Veľkou prednosťou, napriek repertoárovým omylom a nedostatkom, bolo, že robotníci si vytvárali vlastnú kultúru, vychovali celý rad hudobníkov, spevákov a hercov, propagovali robotnícke piesne, operné i operetné melódie, rozširovali hudobný rozhľad robotníkov, hrávali aj divadlá, chodili na zájazdy, pestovali medzi robotníkmi zdravé sebavedomie, pričom za svoju činnosť nedostávali žiadnu odmenu, ale ešte sami museli platiť členské, z ktorého sa zakupoval notový materiál a iné náklady.

Spevokol Slovan

Spevokol Slovan začal svoju činnosť v roku 1926 a mal 45–50 členov. Predsedom bol A. Randuška, dirigentom K. Hübner, pomocným dirigentom O. Schlosser a tajomníkom K. Chudík. Spevokol sa označil za nepolitický spolok, ale bol úradníckym speváckym telesom, čím sa stal určitou protiváhou robotníckeho tamburášskeho zboru a spevokolu. Už jeho prvé verejné vystúpenie bolo veľmi okázalé, venované 100. Výročiu smrti Beethovena. Okrem zborových piesní bol do programu zaradený klavírny prednes, husle so sprievodom klavíra a dve z Beethovenových piesní pre barytón v podaní členov spevokolu a prizvaných hostí. Koncert mal značný ohlas.
V prvom období činnosti možno kladne hodnotiť, že spieval Pieseň práce na prvomájovej akadémii, účinkoval pri odhalení pamätnej dosky S. Chalupkovi v Hornej Lehote, ale odmietol spievať národným socialistom na verejnej schôdzi s odôvodnením, že ide o politickú záležitosť. Účinkoval na pohreboch, ale celkove jeho dramaturgia bola dosť náhodná a podliehala rôznym vplyvom, čo viedlo nakoniec k vnútorným rozporom, či sa venovať klasickej zborovej piesni, ľudovej piesni a či lacným zábavným operetkám.
Spevokol Slovan chodil aj na zájazdy a vo svojom repertoári mal piesne L. Bellu, B. Smetanu, Ľ. Vansu, Ľ. Izáka-Lihoveckého, V. Kopeckého, J. Valašťana-Dolinského, B. Bullu, J. Kadavého, V. Figuša- Bystrého, Š. Fajnora a ďalších, ale venoval sa aj uvádzaniu pochybných komických spevohier, inokedy kombinoval program klavírnymi sólami a spevom sólistov. Kratší čas bol jeho dirigentom aj P. Hýross a A. Almássy. Koncom predmníchovského Československa začal spevokol upadať.

V tieni zrady

Predaj štátnych železiarní Zbrojovke, ktorá získala nadpolovičnú väčšinu akciového kapitálu, mníchovský diktát, dni zrady a rozčarovania, rozbitie republiky, zákaz KSČ a rozpustenie spolkov, prechod komunistov do ilegality, pohltenie železiarní koncernom Göring Werke, odchod mnohých českých muzikantov skomplikovali situáciu a značne ochromili činnosť spevokolov, tamburášov i hudby. Rôznymi nadriadeniami a príkazmi bola snaha udržať ich v činnosti, ale v polovici roku 1939 prispievalo do hudobného fondu už len 311 úradníkov a 129 robotníkov. V roku 1943 sa objavil v novinách inzerát o prijímaní hudobníkov do zamestnania, ale keď sa prihlásili, nemecká správa ich odmietla.
Spevokol Slovan bol členom úradne povoleného ústredia Zväzu slovenských speváckych zborov v Martine, nehrozil mu zákaz ako mnohým speváckym zborom na Slovensku, napriek tomu jeho činnosť sústavne upadala a vystupoval len občas s veľkými ťažkosťami.
Zvláštna situácia bola okolo tamburášskeho zboru. Nebol členom žiadneho ústredia na Slovensku, do rozbitia republiky bol členom tamburášskeho ústredia v Prahe. Na základe vládneho nariadenia o likvidácii spolkov mala HG v Podbrezovej prevziať majetok RTJ, teda aj tamburášskeho zboru. Ale ona prevzala len kino, lebo tam cítila zdroj príjmu. Tamburášsky zbor bol ponechaný svojmu osudu, nikto sa oň nestaral.

K vysokým métam

Vojnové udalosti zanechali železiarne v troskách. Bolo treba odmínovať fabriku, obnoviť zariadenia, dopravu, zásobovanie, zničené mosty, pátrať po odvlečených strojoch a materiále. Škôd bolo za 224 miliónov korún.
Z hudobných telies pomerne najmenej utrpela dychová hudba vysokej pece v Tisovci, ale do ťažkej situácie sa dostala hudba v Hronci, ktorú viedol V. Prokop a naposledy V. Zamykal a hudba v Podbrezovej. Václav Prokop dostal za úlohu spojiť zbytky hrončianskej a podbrezovskej hudby a venovať sa mladému dorastu. Znova boli vypracované nové stanovy hudby, podľa ktorých bol stanovený mesačný dobrovoľný príspevok každého zamestnanca po 3 Kčš.
Na posilnenie hudobnej činnosti boli prijatí mladí absolventi konzervatória, ktorí mali za úlohu viesť závodnú hudobnú školu, salónny orchester a sláčikové kvarteto. V roku 1946 ich vystriedal Vladimír Štubňa. Skúšky boli dvakrát týždenne. V. Štubňa sa po dvoch rokoch nechal zlákať do orchestra Gustáva Broma, ale koncom roku 1948 sa vrátil, aby sa venoval doplneniu stavu hudobníkov i nástrojov. Vytvoril aj zmiešaný spevokol, ale jeho činnosť bola krátkodobá. Situácia zostávala stále kritická. Z 13 hudobníkov, ktorí tvorili základ hudby, boli dvaja penzisti, dvaja starší a deväť mladších zamestnancov.
Z konta odpracovanej národnej zmeny sa zakúpili nové hudobné nástroje a V. Štubňa po novom nábore hudobníkov začal s koncertnou činnosťou, pri ktorej spoluúčinkovala aj jeho manželka, kvalifikovaná speváčka s hudobným vzdelaním, Celý hudobný život v Podbrezovej sa však sústredil na zábavný žáner a ani závadná hudobná škola nepriniesla očakávaný prínov nových síl do hudobných telies.
K podstatnej zmene došlo až po príchode bývalého vojenského dirigenta Ľudovíta Adamčíka v lete roku 1950. K pôvodnému jadru podbrezovských a hrončianskych hudobníkov postupne pribudli noví hudobníci, takmer polovica z nich boli jeho vlastní odchovanci v armádnej hudbe. Ľ. Adamčík sústredil ďalej pozornosť na výchovu učňovského dorastu a pre sláčikové nástroje získal posily z okolia Podbrezovej. Už v polovici roku 1951 sa začali poriadať pravidhelné koncerty v Dome pracujúcich a neskoršie aj v okolitých obciach. Koncerty boli bez vstupného.
Príchod kvalifikovaných hudobníkov a svedomitá príprava repertoáru priniesli prvé úspech už v roku 1952 na okresnej, krajskej a celoštátnej prehliadke v Bratislave a o rok v Prešove. „V Podbrezovej nám rastie niečo veľkého, na koncertoch počujeme našich klasikov, ale aj ľudové a populárne melódie. Program je pestrý, priamo rozhlasový“, povedal vedúci referent ĽUT Matice slovenskej Ladislav Galko. B. Urbanec v hodnotení povedal, že podbrezovský orchester je tak silný a prepracovaný, aký sa na prešovskej prehliadke žiaden iný nepredstavil. Porota ocenila, že pekne a čisto znejú drevené i plechové nástroje, ale sláčiky by bolo potrebné doplniť aspoň o 8 huslistov.
Ešte v tom istom roku urobil podbrezovský orchester zájazd do Tatier, na ktorom mali úspech aj sólisti – fagotista Ján Kertész, klarinetisti Alojz Šikula a Ján Chalupek i xylofonista Vojtech Hanus.
Rok 1955 priniesol ďalšie výrazné úspechy: v krajskej súťaži dosiahli prvenstvo okrem veľkého orchestra aj dychová hudba a tanečný orchester a po úspechu v Bratislave sa dostal orchester na celoštátnu prehliadku v Prahe, kde získal 3. miesto. Najlepšie dojmy zostali z Bratislavy, kde na záver celej prehliadky sa k podbrezovskému orchestru pridružil vysokoškolský súbor, dychová hudba z Považskej Bystrice a 300 členný spevácky zbor, aby predniesli Urbancovo Hej, slnko vychodí pod taktovkou Tibora Andrašovana. V tom istom obsadení odznelo ešte Tulikovo My za mier pod taktovkou mladého začínajúceho dirigenta Bystríka Režuchu.
I v ďalších rokoch pokračovala hudba s rovnakým zanietením – zorganizovali sa mozartovské oslavy k 200. Výročiu narodenia, poriadali sa koncerty doma i vonku. 40 členný orchester dosahoval 25-30 vystúpení, dychovka 30-40, každoročne sa prijímali noví mladí adepti z radov učňovskej mládeže. Dokončila sa prístavba hudobnej školy, získali sa nové priestory, až sa začala javiť veľká únava, lebo aj tanečné orchestre často účinkovali doma a okolí. Mnohí z mladých hudobníkov začali študovať popri zamestnaní. Ozývali sa hlasy po zmene repertoáru, aby sa dostala na program aj nová súčasná hudba. Mladých pribúdalo iba na dychové hudobné nástroje, kým sláčikové boli doménou starších a starých hudobníkov.
Možno však povedať, že zásluhou Ľudovíta Adamčíka vzniklo v Podbrezovej veľké hudobné stredisko, ktoré odchovalo v rokoch 1951-1964 desiatky mladých hudobníkov. Bol tu veľmi čulý koncertný život, chodievalo sa na prehliadky, a tým sa hudobný život Podbrezovej dostal do povedomia hudobných odborníkov i verejnosti, takže to bolo jedno z najbohadších a najplodnejších období, ale jeho maximalizmus priniesol aj únavu.
Po Adamčíkovej náhlej smrti v roku 1964 prevzal funkciu domáci Alojz Šikula (1964 – 1972), ktorý rozpustil orchester a venoval sa iba dychovej hudbe, potom Alfréd Šebesta (1972 – 1980), Imrich Gažovič (1980 – 1983) a naposledy sa jej ujal 37 ročný Peter Zaoral, člen vojenskej hudby v Banskej Bystrici. Už v detstve sa venoval hre na lesnom rohu a klavíri, ktoré aj vyštudoval na konzervatóriu v Kroměříži. Od roku 1965 pôsobí vo vojenskej hudbe v Banskej Bystrici ako hráč na lesný roh. S podbrezovskou hudbou prišiel do styku koncom roku 1983 po náhlej smrti I. Gažoviča.
Každý z týchto dirigentov niečo do podbrezovského hudobného života priniesol, ale koncertná činnosť sa znížila ako aj účasť na vyšších prehliadkach. "Musel som začať odznova, ako všetci predo mnou, repertoár, noty, ľudia. Počul som o niekdajšom bohatom hudobnom živote v Podbrezovej, o množstve koncertov a podujatí. Veľmi som zatúžil, znova to dosiahnuť, dal som si to za úlohu, stalo sa to mojím krédom, ale náročnejší koncertný notový materiál som v Podbrezovej nenašiel. Ako hudobník z povolania poznám množstvo nového i staršieho repertoáru v rôznych úpravách, poznám súčasný trend, mám možnosť čerpať z bohatého archívu vojenskej hudby, ochotne mi pomáha dirigent vojenskej hudby v Banskej Bystrici Jaromír Silvestr i dirigent dychovej hudby Selčanka Miroslav Hlaváček. Pomáhajú mi vlastnou tvorbou i inštrumentáciou. Notový materiál ponúkajú aj ďalší súčasní autori. I sám si upravujem niektoré skladby pre naše potreby, aby sme si udržali trend modernej dychovej hudby, škoda len, že málo mladých má záujem rozšíriť naše rady. Podmienky sú tu dobré, treba len pokračovať na starých tradíciach" , hovorí svoje vyznanie Peter Zaoral.
Mnohé zo svojich plánov a zámerov plní. Pod jeho vedením sa v rokoch 1984 – 1988 podbrezovská dychová hudba stala vždy víťazom okresnej prehliadky a v roku 1983 získala 3. miesto na krajskej prehliadke. To im však nestačí, chcú získať viac. K spolupráci si prizvali aj speváčky Oľgu Mojžišovú, Zuzanu Šúňovú a Ing. Máriu Niklovú, aby mohli uvádzať v dychovej úprave hudbu opernú, na počúvanie i do tanca. Pomocným kapelníkom je Milan Ľupták.

Bohatý hudobný život Horehronia

Banskobystrický okres má okrem vojenskej hudby ešte šesť dychových hudieb, je však zaujímavé, že iba dve sú v Banskej Bystrici. Štyri sú vo veľmi blízkom vzájomnom susedstve v Brezne, Valaskej, Piesku a Podbrezovej, čo by kameňom ich dohodil. Je medzi nimi dobré priateľstvo a spolupráca, nežiarlia na seba, ochotne si pomáhajú, ak to potreba vyžaduje. Veď kedysi závody v Podbrezovej, Hronci, Piesku a Brezne tvorili jeden podnik, rozdelila ich iba delimitácia na tri rôzne podniky. To si nakoniec vynútilo, aby namiesto jednej spoločnej dychovky utvorili tri, čím sa hudobný život v tejto oblasti obohatil.
V Brezne na základoch staršej hudby dobrovoľného požiarneho zboru vznikla v roku 1952 mostárenská hudby, ktorú až do súčasnosti vedie zaslúžilý pracovník kultúry Jozef Knoško. Toto teleso okrem domácej pôdy úspešne reprezentovalo aj v Maďarsku, NDR, Poľsku, Rakúsku a Francii a získalo vyznamenanie Cena Antonína Zápotockého.
Ďalším významným hudobným telesom je dychová hudba piesockých strojární, ktorá vznikla roku 1953, jej dirigentmi boli V. Zamykal, R. Bahna, Ľ. Valo, Ľ. Adamčík, Z. Kozák a od roku 1963 nepretržité Ladislav Mataj. Vytvoril z nej hudbu mládežníckeho typu a zameriava sa neustále na výchovu mladého dorastu, aj keď mnohí mladí potom odchádzajú do väčších strojárenských centier. Toto teleso získalo počas svojho trvania celý rad čestných a pekných úspechov i ocenení.
Popri týchto troch závodných hudobných telesách sa začala v roku 1956 vo Valaskej zásluhou Ľudovíta Valu utvárať ďalšia dychová hudba, na čele ktorej sa vystriedali Štefan Štec, Jozef Rýchly, Emil Zelenčík, Ján Soliar, Alojz Šikula, Vlastimil Chlebovec a Róbert Meliš. Cenné na práci tohto telesa je, že pracuje v rýdzo amatérskych podmienkach už viac ako tri desaťročia.

150 ročné výročie spoločným sviatkom

Nemožno neobdivovať hrončianskych robotníkov, že pred poldruha storočím do svojich ťažkých mozoľnatých rúk zobrali nástroje a naučili sa na nich vyludzovať čarovné tóny, čo im život robili krajším a znesiteľnejším. Tomáš Hromada ich k tomu priviedol svojím trpezlivým a zanieteným prístupom i záujmom o podchytenie vzdelania, lásky k národy, knihe, divadlu a hudbe.
Aj keď dnes v Hronci nie je hudba, pretože ju vývoj preniesol do iných stredísk, pamiatka a spomienky zostali. Hudobný život sa preniesol najprv do Podbrezovej, ale neskoršie aj ďalšie hudby vyrástli na týchto prvých základoch a tradíciách, obohatili sa do šírky i do hĺbky a dnes vytvárajú spoločné bohaté hudobné robotnícke tradície Horehronia.
150. výročie je teda spoločný sviatok, spoločná oslava horehronských hudobníkov i kultúrnych pracovníkov. Dokazuje, že táto oblasť nie je prázdnym a bielym miestom v dejinách slovenskej hudobnej kultúry, ale má v nich svoj čestný podiel a popredné miesto.


Andrej Bienek


Literatúra a pramene:

1. Andrej Bienek, Hudba a spevokoly v erárny železiarňach, in Robotnícke spevokoly a robotnícka kultúra na Slovensku, Bratislava 1983.
2. Alexander Čunderlík, Tá naša kapela, Tisovec 1983
3. M. Cesnaková- Michalcová, Premeny divadla, SAV, Bratislava 1981
4. Zdenko Nováček, Robotnícke spovokoly na Slovensku, SAV Bratislava 1960
5. Š. Pasiar – P. Paška: Osveta na Slovensku, Bratislava 1964
6. Richard Rybarič, Dejiny banskobystrického hudobného spolku, Bratislava, HŠ III. 1959
7. Mostár
8. Podbrezovan
9. Priekopník
10. Smer
11. Podnikový archív Švermových železiarní, Podbrezová
12. Archív Závodného klubu ZK ROH Podbrezová
13. OA Banská Bystrica
14. Archív Matice slovenskej
15. ÚŠA Banská Štiavnica